Čierna diera – 5. kapitola

 

Nasledujúci príbeh je vymyslený a nezodpovedá skutočnosti.

„Len pokojne! Kto ste?“ zakričal ďalší hlas od vrát. Všetci sa pozreli tým smerom. Pomaly k nim prichádzal menší, za to postavou silný, muž s dlhými ryšavými vlasmi a porovnateľne dlhou ryšavou bradou. Mieril na nich automatickou puškou M-16. Na nohách maskáče, na sebe kožená bunda, bolo jasné, že je to pilot.

„Harald! Ty idiot! Veď to som ja! Rudy!“ zakričal Rudo po anglicky.

„Z ktorej základne?“

„Udum!“ zakričal Rudo ešte silnejšie.

„A čo tu robíš?“

„Veliteľ ti nevolal?“

„Ešte nie.“

„Tak je to jasné…“ odvetil Tiberský pre seba.

„No dobre. Zložte ruky! Som si myslel, že mi zase prišli ukradnúť helikoptéru.“

Rudo s Haraldom si podali ruky. Potom Rudo ukázal rukou na Tiberského.

„Toto je Dano Tiberský. Je zo Slovenska.“

„Teší ma. Ja som Harald a pochádzam z Dánska,“ povedal Harald a podal Tiberskému ruku.

„No a tento chalan je Anthony Palm. Je z OSN.“

„Teší ma! Tak konečne sem prídu to vraždenie zastaviť!“ dodal Harald a podal Palmovi ruku.

„V to dúfame všetci,“ povedal Palm.

„Tak prečo ste vlastne prišli?“

„Potrebujeme previesť do Bagatie,“ povedal Rudo.

„Bláznite, chlapi? Veď tam aj pes zdochol. A to doslovne! Navyše, ako vidím a počujem, tam zdochne aj ďalšia háveď.“

„Musíme tam ísť. Ak chceme teda to vraždenie zastaviť, musíme tam pár vecí vyšetriť…“

„Takže to bude zase na nič,“ prerušil Harald Palma.

„Ja si to myslím hneď od začiatku,“ dodal Tiberský. Palm sa urazil, že ho v jeho tvrdení nepodporil. Od hnevu si zapálil ďalšiu cigaretu.

„Nebláznite, chlapi! Za chvíľu sa tu spustia dažde. Ani lietať sa tu nebude dať, nieto ešte poriadne chodiť!“

„Harald! My tam skrátka musíme ísť a hotovo!“ povedal Rudo zvýšeným hlasom.

„No čo. Kto chce kam… Asi vám to nevyhovorím. Finančne sa budem musieť dohodnúť s vašim veliteľom, čo… Ale vyletíme až za súmraku. V poslednej dobe začali po mne strieľať. Musím teraz lietať potme.“

„Zostrelili Istvána…“

„Čo? Kedy?“ opýtal sa Harald prekvapene.

„V podstate pred hodinou. Zmietli ho protilietadlovou strelou.“

„Povstalci?“

„Zohar.“

„To je čudné. Doteraz nás brali ako spojencov. Tu sa začína diať niečo veľmi divné. Poďte dovnútra! Tam počkáme na odlet.“

Harald rukou naznačil černochovi, aby sa vrátil na svoje miesto. Spolu s ostatnými potom vošiel do skladu. Vošli dnu. Uvideli obrovskú plochu, kde sa prevaľovali sudy od paliva, dve veľké cisterny a veľké debny s neznámym obsahom. Zaviedol ich po schodíkoch na poschodie. Tvoril ho železný chodník, tvoriaci z časti obvod skladu. Na mieste, kde vystúpili, bolo štvoro dverí do kancelárií. Všetky okná boli prekryté železnými plátmi, cez ktoré trčali úzke štrbiny pre hlaveň zbrane. Ocitli sa v Haraldovej kancelárií, či vlastne rezidencií. Bol tu stôl, pár stoličiek, veľká skriňa a posteľ. Nič viac.

Harald hodil pušku na posteľ. Hneď tam hodil aj seba.

„Harald, asi budeme musieť naozaj odletieť. Máme totiž ešte jednu správu,“ povedal Rudo vážne.

„A akú, prosím vás? Že tí lenivci z bytoviek zdvihli svoje zadky a idú sem?“ opýtal sa Harald a pridal parádny smiech. Ostatní sa ale nesmiali.

„Idú sem…“ povedal Tiberský.

„Do pekla! Tak to budeme musieť naozaj vypadnúť!“ vyhlásil Harald zúfalo, schytil zbraň a bežal k dverám. Vonku sa medzitým ozvala streľba.

„Už sú tu!“ zakričal Haraldov kolega. O chvíľu sa ozvala streľba z guľometu.

„Von!“ zakričal Harald. Ostatní za ním utekali.

„A načo sme sa vlastne trepali sem?“ zakričal naňho Tiberský.

„Lebo ste somári a nevyklopili ste to celé!“ zahlásil Harald a ako prvý sa ocitol vonku. Uvidel svojho kolegu, ležiaceho pri rohu skladu. Pálil do ulice, ktorou prišli.

„Nedostanú sa sem druhou stranou?“ opýtal sa Rudo.

„Nie. Dal som tam míny. Všetci o nich vedia!“

Vtom zaznel silný výbuch a výkriky. Explózia urobila diery do steny skladu.

„Preboha! Ešte jedna explózia a celé to tu vyletí do vzduchu!“ zakričal Harald a šprintoval k vrtuľníku.

Jeho kolega prestal strieľať.

„Som bez munície!“ zakričal.

Rudo bežal k nemu. Keď vedľa neho doľahol, rukou mu naznačil, aby utekal do helikoptéry. Po vystriedaní strelcov chvíľu počkal, aby začal páliť jednotlivými, avšak pravidelnými, ranami.

„Anthony! Utekaj do vrtuľníka! My ich tu zdržíme!“ zakričal Tiberský. Vydesený Palm tento rozkaz rád splnil.

Tiberský pribehol k Rudovi.

„Daj mi friško tú tvoju flintu!“ rozkázal Rudo a v rýchlosti si pušky vymenili. Pokračoval v takej istej paľbe. Dosť často sa ozval výkrik z druhej strany. Asi sa často triafal. A presne.

Listy helikoptéry sa konečne poriadne roztočili. Haraldov kolega si stihol na seba nahodiť maskáče a takú istú bundu, akú mal pilot. Potom vymenil zásobník a guľomete a sadol si na miesto presne tak isto ako vrtuľníkoví strelci vo Vietname.

„Poďte už!“ zaziapal Harald na Tiberského a Ruda.

„Kašľať na to!“ zakričal Rudo a hodil do ulice dva odistené granáty. Potom rýchlo vstal a šprintoval do vrtuľníku. Tiberský ho nasledoval, aj keď pomalšie.

Naskočili do helikoptéry. Urobili to práve načas, pretože prví strelci sa vyrojili od rohu. Skosila ich dávka z guľometu. Harald zdvihol stroj do výšky. Rukou ukázal Rudovi, aby zavrel druhé dvere. Rudo síce nevedel, prečo to má urobiť, ale urobil tak. Tiberský mu vytrhol z ruky pušku a vymenil na nej zásobník. Po zavretí dverí mu hodil tú jeho. Pomáhal guľometníkovi kryť priestor.

Helikoptéra už bola vo väčšej výške a letela preč od skladu. Strelec pálil s guľometom ako šialený na povstalcov, ktorí sa stále snažili obsadiť priestor. Tiberský mu pomáhal. Odpoveďou boli diery po guľkách na niekoľkých miestach. Vtedy nastal ohromný výbuch. Explodovali ďalšie dve míny a s nimi aj cisterny s palivom, umiestnené pri stene, za ktorou boli míny uložené. Sklad sa zrútil ako domček z karát. Zahalil sa do obrovského ohnivého stĺpu.  Harald mal čo robiť, aby udržal stroj po nasledujúcej tlakovej vlne, aj keď už boli ďalej od skladu.

Strelec z guľometu pri manévroch takmer vypadol z helikoptéry. Tiberský ho na poslednú chvíľu chytil za bundu a vtiahol ho dnu aj s guľometom.

„Ďakujem!“ povedal černoch po anglicky a usmial sa na Tiberského. Potom zavrel aj druhé dvere.

Tiberský uvidel veľký čierny mrak, tlačený čiernym stĺpom do stále väčšej výšky. Na druhej strane mraky prachu z frontu a ohnivé jazyky zo zvyškov lesa na jeho druhej strane. Z hôr sa stále šíril ďalší čierny mrak. To horelo spomínané vybombardované mestečko, ktoré zničili vlastní ľudia. Teraz pod nimi zmizli v ohnivých jazykoch možno desiatky ľudí. Ale čo… Tak im treba! Nemali po nich strieľať! Keby sa radšej vyvaľovali v tých svojich bytovkách a hrali sa tú hru, ktorú hrali aj s Tiberským… Ale im to ukázal! Aspoň si v hlave trochu uľavil. Už sa nemohol pozerať na ten vydesený pohľad mladého Palma. Najradšej by otvoril dvere a toho somára osobne vyhodil z vrtuľníka.

„Fuj! Všetci v poriadku?“ opýtal sa Harald, keď si dal dole slúchadlá z uší.

„Hej. Všetko je tak, ako má byť,“ zakričal Rudo čo najhlasnejšie. Snažil sa prekričať motor.

„Teraz ešte poletím kúsok ďalej cez mesto. Potom to otočím a budem kopírovať front. O pár kilometrov je miesto, kde je obrana slabšia. Viem o tom len ja. Tam by sme mohli preletieť.“

„Kde som už len tie slová o slabšej obrane počul?“ opýtal sa Tiberský sám seba.

„Dobre!“ odpovedal Rudo.

„Inak sa pozrite hentam!“ zakričal Harald a ukázal smerom na ten dym z hôr.

„Ja viem, zničili Tadum!“ zakričal Tiberský.

„Aj to! Ja však myslím na tie oblaky tam na nebi!“

Všetci sa na ne pozreli. Boli úplne temné a obrovské. Niekoľkokrát sa z nich zablýskalo.

„Počítam, že za takú hodinu sa to spustí! A dlho to neprestane!“ zakričal Harald a schuti sa zasmial.

„Dovtedy my musieť byť preč! Inak nás búrka zmietnuť!“ povedal lámane strelec z guľometu. Práve znova nabil guľomet zásobníkom z debničky, ktorú mal za sebou, keď pálil.

„Inak ako sa voláš, človeče?“ opýtal sa Tiberský.

„Ja byť Nugu. Ja byť z Gadaru,“ odpovedal černoch veselo.

„Nuguho som raz zachránil, keď som niesol dáke somariny do Gadaru práve počas ťažkých bojov a vracal som sa sem. Stál na nejakej rozstrieľanej budovy a mával tam šialene rukami. Videl som, že je povstalec a že je ozbrojený až po zuby, no keď som zbadal, ako sa po spodných podlažiach už blížili k nemu vojaci a pozabíjali jeho spolubojovníkov pod ním, akosi sa mi ho uľútostilo a nabral som ho. O chvíľu na to sa tá budova zrútila. Asi ju vyhodili do vzduchu povstalci alebo čo. Odvtedy je tu so mnou a robí mi strelca. Sotva sme vtedy doleteli ku skladu! Ešte pár zásahov a asi by som v ten deň nebol ani ja.“

„Nugu byť kamarát Harald!“ vyhlásil Nugu veselo. Všetci, okrem Palma, sa pousmiali.

„Hen!“ zakričal Harald a ukázal na zem pod nimi. Tam prebiehali ťažké boje. Neustávajúci štekot diel a ručných zbraní. Helikoptéry v tých miestach práve nelietali. Na ich šťastie. Niekoľko červených čiar obišlo ich vrtuľník. Už si ich všimli tam dole. Teraz budú chcieť zostreliť všetko, čo okolo nich preletí.

„Odkiaľ bolo to palivo v sklade? A tie debny s muníciou?“ zakričal Tiberský.

„Zohnané svojpomocne. Tie debny som mal niekam dopraviť. To je tak všetko, čo vám k tomu poviem.“

„Aha. V poriadku…“

Čoraz viac sa k nim blížila zlovestná temnota. Jej pôsobenie zvyšoval aj fakt, že slnko, zakryté oblakmi prachu z frontu, pomaly zapadalo. Front sa stočil smerom k horám, odkiaľ išiel ten dym. Aj tak bolo jeho ohnisko veľmi ďaleko. Ocitli sa na začiatku toho pohoria.

„Dobre, chlapi! Pod nami je Bugundská roklina. Jediný most, čo cez ňu viedol, bol zničený hneď v prvých dňoch. Odvtedy tam sedia bojovníci, každý na jednej strane, a párkrát po sebe vystrelia.“

„Kde som túto vetu už počul?“ opýtal sa sám seba Tiberský.

„Keď cez ňu preletíme, budeme v Bagatií.“

Rudo sa pozrel z okna do rokliny. Bola dobre hlboká a široká. Ktovie, ako ten most, čo tu kedysi stál, postavili. Na obidvoch stranách sa tam premiestňovali bodky. To budú vojaci a bojovníci. Prečo sa pohybujú tak rýchlo? Vtom sa k nim začali blížiť modré a zelené lúče.

„Pália po nás! Zdvihni to!“ zajačal na Haralda.

„Čo?“ opýtal sa Harald nechápavo. Sotva však dopovedal, už prvé guľky narazili do helikoptéry.

„Nie, nie, nie, nie!“ hovoril Harald nervózne a snažil sa zdvihnúť vrtuľník do väčšej výšky. Vtom ďalší zásah do okna vedľa Nuguho. Potom ešte jeden a panel pred Haraldom začal pípať.

„Zdvihni to!“ zakričal Palm.

„Nemôžem! Dostali sme zásah do toho… oného…“

„Ty ani nevieš, kam ťa zasiahli?“

„Som pilot a nie technik! Musím čo najrýchlejšie vás niekde vyhodiť a zmiznúť! Tam vás vyhodím!“

Ukázal na akési ruiny dedinky, nachádzajúcej sa asi štyristo metrov od rokliny. Za ruinami bol nepoškodený les.

„A kam máme, preboha, ísť?“ opýtal sa Tiberský.

„Nájde si vás prieskumný tím.“

V nepozorovaný moment otvoril Nugu dvere a začal páliť smerom k frontu. Pár čiar ešte preletelo okolo ich vrtuľníka.

„Dymiť nám chvost!“ zahlásil a pálil ďalej.

„Čo si hovoril?“ opýtal sa Harald.

Nugu chcel ešte raz povedať tú vetu, no krv z jeho tela zaprskala sedadlo druhého pilota, kokpit a sčasti aj Tiberského. Palm cez vydesený pohľad videl, ako Nugu bezvládne vypadol z helikoptéry. Osádka vrtuľníka sa pozerala na prázdny priestor s otvorenými ústami.

„Kde je Nugu?“ opýtal sa Harald.

„Je mŕtvy. Dostal zásah!“ zahlásil Rudo.

Helikoptéra začala padať nosom nadol. Všetci v zadnom priestore sa prevalili dopredu.

„Čo robíš? Neblázni!“ zaziapal Tiberský.

Harald v poslednom momente vyrovnal vrtuľník, leteli len pár metrov od trávnatej zeme. O chvíľu už boli v strede ruín. Harald zastavil helikoptéru.

„Zmiznite!“ zakričal nahnevane.

„Skús najprv pristáť!“ odpovedal Rudo.

Harald vytiahol odniekiaľ revolver a namieril ho na posádku.

„Zmiznite!“ zakričal odznova a natiahol kohútik.

Tiberský vyskočil ako prvý. Dopadol do víriacej sa trávy s kotrmelcom ako parašutista.

„Toto si vychutnám…“ zašomral Rudo, schytil prekvapeného Palma za ramená a vyhodil ho z helikoptéry. Tiberský len o kúsok uhol letiacemu nešťastníkovi. Ten dopadol na nohy a potom priamo na tvár. Batoh pristál kúsok od neho.

„Prepáč, Harald…“ povedal Rudo.

„Vypadni!“

Rudo vyskočil. Tiberský musel opäť uhnúť. Rudo dopadol na nohy a kolená. Chrániče kolien ho zachránili od zranenia. Potom sa zahľadeli na odlietajúcu helikoptéru, dosť prederavenú. Z motora a rotora sa dymilo. Harald letel presne tam, odkiaľ prileteli. Keď bola nad frontom, opäť na ňu leteli dvojfarebné lúče. Potom už len horiaca helikoptéra padala do rokliny. Počuli ešte aj nárazy a explóziu po dopade.

Pri Tiberského nohe preletela guľka. A ešte jedna.

„Do lesa!“ zakričal a schytil Palmov batoh. Chudákovi Rudovi nezostalo nič iné, ako nahodiť snáď len omdletého Palma na ramená a utekať za ním. Okolo nich svišťali guľky. Ich jedinou záchranou je blízky les. Nemali ani len čas preskúmať ruiny bývalej dedinky. Možno by sa aj tam čosi dozvedeli.

Tiberský sa otočil. Videl tri pickupy plné ozbrojencov, páliacich ako o závod. Nebezpečne sa približovali.

Už vbehli do lesa. Prvé stromy mali za sebou. Les sa ako naschvál začal dvíhať mierne do kopca. Už sa za nimi takmer zavrel.  Ešte chvíľu a dostanú sa na plošinu. Počuli zvuky motorov a hlasy ozbrojencov. Určite museli vystúpiť z aut a pokračovať v prenasledovaní pešo. Prestali strieľať. Prenasledovaní sa konečne dostali na malú plošinu, krytú z časti kameňmi. Za tie sa skryli a pripravili si zbrane k boju. Chrápajúceho Palma pohodili aj s jeho batohom za ďalší kameň.

Už bol Tiberský pripravený k boju, keď vtom zacítil na svojej šiji hlaveň pušky. Aj Rudo ho zacítil.

„Položte zbrane vedľa seba a pomaly sa otočte!“ rozkázal akýsi mužský hlas perfektnou angličtinou.

Poležiačky sa otočili. Nad nimi stáli dvaja urastení belosi. Ten, čo mieril na Tiberského, mal uniformu a výstroj jednotiek SAS. Aj puška by tomu nasvedčovala. Tiberský ich pár poznal. Ten druhý vyzeral ako príslušník Zelených baretov. Istili ich ďalší dvaja trochu tmavší chlapi s pestovanými bradami. Títo boli omnoho vyšší a mohutnejší. Žeby z dákej krajiny Blízkeho východu?

„Do čerta! Už zase!“ zaklial Tiberský po slovensky a odpľul si. Nechcene trafil kanadu svojho Angličana.

Prenasledovatelia sa k nim nemilosrdne blížili…

Komentáre